Christopher, frustrovaný z nekonečného ignorovania zo strany AI náborárov, sa rozhodol vyskúšať netradičnú taktiku. Keď ho opäť čakal pohovor s robotickým recruiterom, namiesto toho, aby odpovedal sám, aktivoval ChatGPT a nechal ho komunikovať za seba. Výsledok? Dva umele inteligentné systémy sa rozprávali medzi sebou, zatiaľ čo človek sa stal iba tichým pozorovateľom vlastného pracovného procesu.
Keď sa človek stane zbytočným
Tento prípad jasne ukazuje, kam až dospeli náborové procesy v ére umelej inteligencie. Mnohé spoločnosti už dnes používajú AI chatboty na prvé kolá pohovorov, čo má ušetriť čas a náklady. Avšak uchádzači čoraz častejšie opisujú tieto rozhovory ako neosobné, frustrujúce a často ich spoločnosti jednoducho „ghostujú“ – bez odpovede ich nechajú visieť vo vzduchu.
Christopher sa tak rozhodol využiť rovnakú zbraň – nechal ChatGPT odpovedať na otázky AI recruitera. Jeho experiment odhalil absurdnosť celého systému: keď sa dvaja roboti rozprávajú, proces stráca akýkoľvek ľudský rozmer a stáva sa čírou fraškou. Otázky a odpovede síce dávali logický zmysel, ale nikto z nich nemal záujem o skutočného kandidáta.
Čo to znamená pre budúcnosť práce?
Tento príbeh nie je len o jednom frustrovanom uchádzačovi. Je to symptóm širšieho problému – slepého spoliehania sa na technológie bez ohľadu na ľudský faktor. Personalisti a firmy by si mali uvedomiť, že AI môže byť užitočným nástrojom na filtrovanie životopisov, ale nemala by nahrádzať ľudský kontakt úplne. Ak sa proces stane úplne automatizovaným, riskujeme, že prídeme o to podstatné – o schopnosť rozpoznať talent, motiváciu a kultúrne zapadnutie, ktoré stroj nedokáže oceniť.
Christopherov experiment je varovaním: ak budeme pokračovať v tejto ceste, čoskoro sa môže stať, že pohovory budú viesť roboti s robotmi a ľudia sa na ne budú pozerať iba z diaľky. Možno je načase, aby sme sa zamysleli, či je to naozaj ten logický koniec, ktorý sme chceli.
About the Author
